Január 22, 2020

Ráno, ticho. Nikto nikde len ja, fotoaparát a prázdne mesto. Aj z cesty do práce si robím to čo ma baví.

Záľuby
By Peter Harley Nagy

Ráno 4:30, všade tma, ticho a nikto nikde. Takto vyzerajú všetky cesty na autobusák, ak mám ranné smeny. Teda ak nieje leto, vtedy je už o tomto čase aspoň svetlo. Ale ostatne je o tomto čase prázdno vonku, pár áut a pár ľudí. Medzi objektívom a mestom nikto nestojí, som sám a mám plno času (no plno, kým nepôjde autobus) na vytvorenie snímkov ešte spiaceho mesta. Je to fajn celkom, užívam si takéto ľudoprázdne ulice a fotky prázdneho mesta.

Aj z cesty na autobus do práce som si urobil cestu ktorá ma baví, pár krát takto na rannú smenu si zafotografujem pár snímkov, ale aj pred poobednou či nočnou smenou. Jednoducho sa vždy snažím robiť to čo mám rád a čo ma baví. Ten pocit, kedy nikto v okolí mňa, ani ľudia ani žiadna doprava, počuť len pekárov a mäsiarov - dovozcov, ktorí dovážajú čerstvý tovar do obchodov. Ráno má svoje čaro, hlavne to skoré a už sa teším na letné rána, kedy už o tomto čase bude svetlo a s mojím novým fotoaparátom prvýkrát vyfotím takéto ranné letné snímky. Navyše, takto ráno, je prechádzka pred prácou skvelý doping pre energiu a dobrú náladu. V práci sa tak lepšie sústredím a lepšie sa mi pracuje. A to chodím ak chcem fotiť ráno, asi len o 10-15 minút skôr z domu, než ak idem na autobus priamo bez toho aby som sa zastavoval a fotografoval. Takže to nieje tak strašné. Áno vstávam v 3:30 ráno a z domu chodím najneskôr 4:15 čo je pre ľudí ktorí nepracujú na smeny šialený čas a nikdy by takto vstávať nechceli, ale ja som si zvykol a som aj rád. Kľud o pol piatej ráno mám radšej ako ruch v siedmej ráno, kedy vychádzajú všetci do škôl a do prác ktoré začínajú väčšinou o ôsmej hodine. Vtedy je aj najviac áut a autobusov na cestách a tým aj vznikajú zápchy. My ideme do práce po dianici a o tejto hodine je to skoro prázdne na cestách takže sa nikde nezdržíme. Ale vrátim sa k foteniu kde som iba ja, môj fotoaparát, prázdne mesto a kľud.

Dokonca aj keď je vonku 0 stupňov a je mráz tak pri fotografovaní na to nemyslím a vôbec mi nieje zima. Už len preto, že vykonávam činnosť ktorá ma baví a tak sa sústredím len na ňu a nie na zimu. Je to fajn pocit a mylsím, že každý z nás kto máme nejaký koníček by sme mali takto byť aktívni. Vtedy sme najspokojnejší aj pozitívnejši a aj život je tak lepší. Poznám jeden citát, ktorý je celkom aj príhodný a môže nám pomôcť v inšpirácii: "Raz zmením svet, ak nie celý tak aspoň ten svoj". Myslím, že pekný citát ktorý proste charakterizuje aj moje záľuby a môj život vo voľnom čase. To, že som začal výletovať, cestovať, fotografovať, písať blogy sa mi naozaj zmenil svet, ten môj zatiaľ. Som kôli mojím koníčkom aj ochotný vstávať ešte skôr ako keď vstávam na rannú smenu, sú to síce časy na spanie ale ja fotografovanie milujem a kôli nemu proste obetujem aj spánok. Raz za čas to určite neuškodí. Tak človek pre svoje koníčky musí čo to obetovať, a ak sa chce aj posunúť niekam vyššie a časom z koníčku urobiť napr. profesiu tak obeta tam je potrebná.



Som rád, že mám možnosti na fotenie, výletovanie a písanie blogov, hoci niekedy musím dlhšie rozmýšľať čo napíšem. Začínal som s blogom na Refresheri ale ťažko sa je presadiť sa medzi ľuďmi, ktorí píšu skúsenejšie a zaujímavejšie témy, asi ťažko si niekto prečíta moje blogy ak vedľa je blog "Transsibírskou magistrálou cez Rusko". Tak čo je viac zaujímavejšie? Magistrála alebo článok o výlete niekam do Jilemnice? Ja som síce človek, ktorý má rád našu Slovenskú a Českú krajinu a tieto krajiny sú pre mňa prioritou, ale dosť ľudí si radšej prečíta niečo vzdialenejšie od nás. Ale teraz som rád, že si píšem blog na vlastný web a riešim iba svoje fotografie, články a pod. Ale podotýkam v rámci amatérskeho fotografa a blogera. Ak ste to dočítali až sem, som veľmi rád a ďakujem.

Fúú, milujem fotenie viac a viac, asi som fotomaniak.

Kľud, ticho, ráno, prázdne ulice, ja a môj fotoaparát sme sa stali kamarátmi.